Človek nemusí mať ani kryštáľovú guľu, karty či iné magické predmety, nemusí byť obdarený ani najmenším kúskom vešteckých schopností na to, aby uvedené sa mu zdalo zarazu neočakávaným. Snáď len prekvapenie pri zamyslení, či takýto vývoj je vôbec novinkou hodnou televíznych správ.

Ale aby som neostal dlžný aj ostatným... Rok 1989 - 1990 si už vcelku pamätám, napriek nechápaniu celkových súvislotí vtedajšej politicko - spoločenskej scény. Štrngalo sa po zmene... zmene tvárí, volalo sa po možnosti jednotlivca  a jeho práva na úspech aj inou cestou ako "straníckym premostením". O ideáloch spravodlivosti a rovnosti si pred zákonom už radšej úplne pomlčím. Výsledok? Pred kamerami tie isté staré tváre, ktoré toho času mali najsilnejšie hlasivky na tribúnach napriek špatnému počasiu. Keď došlo k odchodu toho ktorého ponovembrového politika zo scény, tak primárne iba z nasledovncýh dôvodov: absolútna spoločenská diskreditácia, kedy by inak aj orgány komunistickej strany už museli konať, vek minimálne nad 80 alebo priamo smrť.  Inak len pozvoľne prechádzajú zo strany do strany, alebo dokonca zakladajú strany nové, držia sa zubami nechtami aby akokoľvek ešte dýchali vzduch parlamentných zákutí. Noví straníci nemajú príliš na výber: alebo sa podvolia, alebo ich odsunú bokom, alebo priamo vyhodia. A ešte takmer každé riadne volebné obdobie nachádzam jeden z paradoxov nášho volebného systému: založí sa strana nová. Strana počestných, úspešných "dobrých ľudí", ktorí s kvalitným marketingom, dierou na trhu,  bez politických skúseností a vízií sa vytiahnu na 4 roky do top-ten mocensky najsilnejších strán.

Ono aj v politike je to ako s dobre naladeným motorom. Príliš nízke, ale aj vysoké otáčky sú škodlivé, ak nie priamo sebadeštrukčné. Ak strana SMER hľadala nové tváre tak, že vysokoškolský študenti mali napísať niekoľkostranové dielo na zadanú tému - a na základe toho ich vytiahli na kandidátky, je to to isté, ako keď v inej strane sú vypísané priamo cenníky za každé jednotlivé miesto umiestnenia  kandidáta. Teda, jeden malý rozdiel vidím. Ten mladý sa ešte len pokazí, ten druhý má o jedno úsilie pravdepodobne menej.

U nás nikto z politikov nemal doteraz tú odvahu sa obklopiť skupinou, ktorú by skutočne "ťahal", učil umeniu diplomacie, chuti prehier či výhier atď. S vedomím, že raz príjde čas, kedy niekomu už nebude stačiť, a vlastne zo žiaka sa stane nový líder. Teraz mi podpredsedovia všetkých strán pripadajú alebo ako lokaji, alebo ako nevyhnutný spojenci pre istý biznis. Nevidím rozdiel medzi HZDS, SDKÚ, SMER-om, SMK - MOSTom, SNS, KDH, teda čo sa týka politickej výchovy nových alebo na druhú stranu bránenia si svojich súčasných pozícií. Nemusíme byť veštcami, a vždy vieme ako to s vedením tej ktorej strany nakoniec dopadne. Škoda len stráveného nášho času sledovaním takýchto správ.