V jednom bode možno súhlasiť. Podľa obyčajného sedliackeho rozumu skákať možno iba do výšky svojho platu. Akékoľvek budúce vládne zoskupenie sa bude musieť zamýšľať nad otázkami, odkiaľ na to vziať, alebo kde ešte ušetriť. Ale príde mi prinajmenšom scestné, aby sme začali šetriť od tých najchudobnejších. Z úst všetkých počúvame o nevyhnutnosti šetrenia. Produktívna populácia je na ústupe, zvyšuje sa počet dôchodcov  kde logicky v tzv. priebežnom dôchodkovom systéme výnosy zďaleka nepokrývajú náklady. Farmaceutické spoločnosti nás presviedčajú o našich nových chorobách a neúmerne rastie potreba financovania zdravotníctva. Svoje si pýta aj školstvo. Naša úroveň vzdelanosti stúpa počtom dilentantských súkromných univerzít, kde získanie akademického titulu je podmienené nanajvýš zaplatením vopred stanovenej cenníkovej ceny.  Mzda v podnikoch mnohých velebených zahraničných investorov kopíruje minimálnu mzdu, človeku sa obracia žalúdok ak počuje o poskytnutých dotáciách. Rozvádzať by sa dalo donekonečna. Toto všetko vieme všetci, bez ohľadu na politickú príslušnosť.

Pán Sulík, nehnevajte sa na mňa. Nech som pre Vás len obyčajný blogový pisálek (v tom mám aspoň blízko k čelným predstaviteľom Vašej strany). Neviem kde na svete funguje štát, ktorý by sa spoliehal na trh regulovaný čisto ponukou a dopytom. USA ? Nemecko ? Všetci vymýšľajú, kreujú rôznorodé podporné programy pre zachovanie dostupnosti zdravotnej starostlivosti, vzdelania, rekvalifikácií po strate zamestnania a spätného zaradenia do pracovného procesu, stierania národnostných a etnických diskriminačných predsudkov, inovácií, modernizácií, atď. My od Vás však len počúvame o šetrení ako jedinej cesty k napraveniu  stavu verejných financií. Ale pri súčasnej demografickej krivke, preskupovaniu a sťahovaniu výrobných kapacít a kapitálu, čoskoro môže dôjsť k situácii, že pri akomkoľvek šetrení nebude u nás ani len na benzín do vládnych limuzín.

Pán Sulík, aj mne je proti srsti počúvať o výške sociálnych dávok pre mnohopočetné a neprispôsobivé rodiny. Ťažko mi uveriť, že tridsať ročný človek ešte nikdy nepracoval na plný pracovný uväzok. Netúžim v akúkoľvek hodinu sa prejsť po rómskych slumoch prevažne na východe Slovenska. Ale stále nemám pocit, že títo ľudia by žili nadpomery. Ani prevažná väčšina dôchodcov. A nechcel by som byť v koži dieťaťa, ktorého po dovŕšení dospelosti vypustia z detského domova, nach sa stará o seba ako vie. A nechcel by som byť ani v koži človeka so zhoršenou pracovnou schopnosťou (invalidom). A nechcel by som byť ani obačajnou slobodnou matkou s dieťaťom, ktorá dostáva od tatka výživné hádam aj 30,- EUR. A nechcel by som byť ani dieťaťom tmavej pokožky a vyrastajúce na okraji našich miest a dedín. Zdá sa Vám to zvrátené ? Že to sú extrémne situácie ? Tak ani by som nechcel byť robotníkom najmä na východe našej krajiny, alebo v spoločnostiach s prevažne kórejským kapitálom. A nechcel by som byť ani učiteľom na základnej škole. Málo ?

Viete čo spája všetko to, čo by som nechcel zažiť ? Jedno, jediné. Že bez sociálnych dávok alebo pomoci štátu by väčšina nevedela prežiť. Brať žobrákovi palicu, nechať slabších na pospas osudu, to nie je v súlade so zdravým rozumom. Toľko k Vášmu šetreniu na sociálnych službách. Kto z nich si žije nadpomery ? A verte, to je málo z toho, čo Vy ako nezodpovedný politik len tak púšťate do éteru.

PS : ako autor nie som poberateľom žiadnych sociálnych dávok.